Lontov sa v listinách po prvýkrát spomína v r. 1236.Jeho meno vtedy znelo Lumptov, vo vete, ktorej časť znie takto: „ ... viam que ducit ad Lumptov". V listine sa okrem toho dozvedáme, že „Z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorého prvým zná­mym členom bol Pongrác, ktorého syn Kazimír r. 1236 vrátil domóšskému dekanovi zem zvanú Čepel, ktorá ležala medzi Lontovom-Kubáňovom-Téšou".
          V listine z r. 1276 sa už obec spomína pod menom Lompou. Listina je vlastne nariadenie kráľa Ladislava IV., v ktorom oznamuje, že synom komesa Kazimíra Petrovi a Pongrácovi vrátil lontovský majetok. V roku 1364 meno obce sa už píše ako Lonthou. V jednej listine z r. 1473 sa spomína majetok Possessio Lonto, ktorý Peter Čech z Levíc, sedmohradský vojvoda získal nájmom od kráľa Žigmunda.
          V období pred moháčskou bitkou tu boli zemepánmi rodiny Kissallóiovcov, Széchényiovcov, Čechovovcov z Levíc, Ujlakiovcov a Országhovcov.
          Jozef Blaškovič vo svojej knihe spomína daňový súpis Novozámockého ejáletu, z ktorého sa dozvedáme, že Lontov patril do Hontského náhijebu (okresu) a ročne platil 8500 akčí daní. Bolo tu 42 osôb platiacich osobnú daň a 20 domácností. Osobnú daň platili iba dospelé osoby, z jednej domácnosti Turci vymohli 50 akčí daní. Obavateľstvo Lontova okrem toho odvádzalo desiatok zo pšenice - 3600 akčí zo 180 kíl, dvojnásobný desiatok za zmesi obilia, dane za včelie úle, šošovicu a hrach, desiatok aj za mušt a rybárčenie, dane za drevo, uhlie, desiatok za lán a konope, dane za mlyn, desiatok za záhradu a ovocie.
          Podľa Palugyayho (1855) chotár obce   mal rozlohu 3412 jutár, z toho bolo 1501 jutár ornej pôdy, 1463 jutár lesov, 291 jutár lúk, 286 jutár viníc a 95 jutár pasienkov.
          V obci bolo v tom čase 12 panských domov, 7 domov s pozemkami a 27 želiarskych domov so záhradkami. Bol tu aj byt učiteľa. Z 624 obyvateľov bolo 579 Maďarov, a 2 Slováci. Z nich bolo 520 katolíkov, 29 evanjelikov, 36 kalvínov a 39 židov.
          R. 1721 sa v Lontove konalo stoličné valné zhromaždenie.
          Po II. svetovej vojne panskú pôdu asi 1717 ha veľkostatkov prevzali štátne majetky. R. 1956 bola vyvlastnená pôda súkrom­ne hospodáriacich rolhíkov a tak vzniklo JRD s rozlohou 460 ha pôdy.

          Štefan Szabó v r 1921 píše o dedine takto: „Obec Lontov sa skladá hlavne z panstiev. Je tu temer takých 11 panstiev, ktoré zamestnávajú čelädníkov. Najväčšie bolo Beôthyho panstvo, ktoré v dvadsiatych rokoch vlastnil majiteľ Nágel. V jeho vlastníctve bolo viac ako tisíc jutár zeme a zamestnával 40 rodín čelädníkov. Na jeho majetku na Vlčom vršku bývalo osem takýchto rodín, všetci bývali v osobitnej izbe, kuchyňa však bola spoločná".
          Čelädník okrem domčeka ešte dostal dva áre zeleninovej záhrady, 900 siah kukuričného poľa a každý štvrťrok dostal 150 československých korún. Chovali aj ošípané, zajace a kačice. Zmluva s čeľadníkmi sa uzatvárala na Všechsvätý
          Žilo tu mnoho želiarov, čo dokazuje aj dnešný výzor obce: dodnes vidieť malé pozemky s dvojpriestorovými domami. Želiari mali fliačik pôdy a aj malú vinicu . Nádenníčili, v lete boli najímaní na žatevné práce. Žencov prijímali v období Fašiangov a v prítomnosti gazdu uzatvárali zmluvy na niektorom panstve. Pod jedného gazdu žatvy patrilo približne dvadsať párov žencov. V prvých desaťročiach nášho storočia pracovali za desiatok, teda pár žencov dostal každý desiaty cent obilia. V zmluve bolo stanovené, že poživeň dostávali na tri týždne, pre každý pár 3 kg slaniny, 2 kg masti, 6 kg mäsa, 25 kg múky, cukor a mak. Keď sa žatva predížila a trvala viac ako tri týždne, ženci dostali tieto potraviny znova. Na začiatku žatvy ruku „veľaváženého" pána obviazali kyticou kvetov a pán im za to zaplatil oldomášom. Po skončení žatvy ženci išli za zemepánom s ozdobným žatevným vencom, aby ich pohostil.
          Obec mala len jedného pastiera ošípaných a ten za svoje služby dostával obilie, na Vianoce a veľkonočné sviatky obuv alebo koláče a víno. V obci stávalo obydlie pastiera sviň so zeleninovou záhradkou. Hlásnik bol určený z radov želiarov a od desiatej hodiny večer do druhej hodiny ráno si plnil službu.
          Zo starých ľudových zvykov sa v obci pamätajú na pastiersky sviatok mládätok, na preskakovanie svätojánskych ohňov a na vynášanie Morény. Na Kvetnú nedeľu svätené bahniatka dávali pod odkvap, proti víchrici na dvore kládli krížom „pekársku lopatu a kutáč". Varilo sa, že pred víchricou je účinné zvonenie. Účinný bol hlavne zvonček, ktorý podľa tradície našli kedysi zachytený na rohu pášuceho sa býka.
          Zvykom bol tu aj kar, na ktorom podávali baraní perkelt a makové koláče. Jedno miesto pri stole nechávali prázdne pre zosnulého.
V obci sa zvláštny kroj nerozšíril. V dvadsiatych-tridsiatych rokoch nášho storočia mladé ženy nosili hodvábne sukne so zásterou a blúzkou, na hlave mali upevnený čepiec. Ale keď sa im narodilo prvé dieťa, čepiec sňali a odložili.